Práve som sa vrátil zo štvortýždenného cvičenia s viac ako 2000 ľuďmi v Západnej Európe. V telocvičniach sa stretávali zanietení ľudia a spolu sa nám darilo robiť cvičenie veľmi zábavné a zmysluplné.
Z roka na rok počet účastníkov na týchto seminároch rastie. A keď sa dívam na dobrú atmosféru týchto cvičení, zdá sa mi, že vačšina cvičencov zdieľa moje pocity. A nad to všetko na mňa spravili veľký dojem slová niekoho, kto mi v šatni hovoril, že Endo sensei je vyslancom mieru.

Tentoraz sa však stalo, že sa na seminári objavili ľudia, ktorí so mnou nikdy necvičili. Skutočne som sa celé dve a pol hodiny snažil doviesť ich k uvoľnenej atmosfére, akú chcem vytvoriť na všetkých svojich hodinách, ale všetka moja práca vyšla nazmar. Nemyslím, že to bolo jednoducho preto, že by moje cvičenie nebolo pre nich dosť dobré. Skôr mi to pripadalo, akoby neochvejne cvičili to, čo ich naučili ich vlastní učitelia.
Čím dlhšie cvičili aikidó, tým tvrdší a pomalší vyzerali a ich cvičenie sa stávalo takmer rutinným; cvičením len podľa mena. Požiadal som ich o uvoľnenejšie cvičenie a o to aby viac pracovali na svojom zlepšovaní, ale po tejto prosbe boli všetci ešte viac zmätení.

V Japonsku máme príslovie "Vrabce nikdy nezabudnú svoj tanec, aj keby mali 100 rokov." Chápem to tak, že to, čo sa naučíme úplne na začiatku sa nám môže veľmi ľahko zafixovať.
Je aj iné porekadlo: "Stráv aspoň tri roky hľadaním svojho učiteľa." Vraj má pôvod v zen budhizme. Mních cvičiaci zen budhistickú askézu sa nazýva Un-sui (potulný mních). Vychádza to zo slova "Kohun-ryuusui", ktoré pochádza z príbehu o mníchovi, ktorý navštívil mnoho zenových kláštorov, ako plynúce oblaky alebo tečúca voda, a celý ten čas hľadal učiteľa, ktorý by skutočne dokázal viesť jeho asketické cvičenie.
Na túto myšlienku sa v súčasnosti zabúda. Keď teraz ľudia začínajú niečo cvičiť, majú tendenciu hľadať si najbližšieho učiteľa v okolí. A nepremýšľajú, čo za učiteľa to je.

Mnoho japonských aikidistov cvičí aikidó iba v ich dódžó. Iba zriedka majú príležitosť navštíviť iné miesta alebo cvičiť u iných učiteľov. Naopak, aikidisti v zámorí navštevujú blízke aj vzdialené semináre a cvičia s rôznymi učiteľmi.
Tí prví majú k dispozícii množstvo informácií a myslia si "ja tomu rozumiem", pričom nikdy nebudú veci skúmať hlbšie. Tí druhí vedia veľa skvelých techník a sú s tým spokojní. Je tu problém s rozdielmi v tradičných spôsoboch myslenia a s inými odlišnosťami, ale oba prístupy je nutné prehodnotiť. To znamená, že keď začíname cvičiť, musíme sa snažiť nájsť dobrého učiteľa. A ľudia, ktorí už cvičia, by sa mali učiť od toľkých učiteľov, ako je to len možné.
Aikidistov, ktorí cvičia viac ako 15 rokov, prosím aby si na základe svojich skúseností a úsudku našli dobrého učiteľa. Učitelia vám nemusia nutne povedať všetko od A do Z. Nech je to však akokoľvek, skutočné štúdium začína keď si pre seba vyberiete učiteľa a začnete vážne premýšľať nad každým jeho pohybom, nad každým jeho vysvetlením, nech by to bolo hoci len jedno slovo.

november 1999