Seiširo Endo: Úvahy

Prehodnotenie vlastného rebríčka hodnôt

V predchádzajúcom vydaní časopisu Cosmos som navrhol, že by sme naše aikidó mali nechať vyrásť zo "slobody tela a mysle", ktorú Pablo Casals a Morihei Uešiba dosiahli. Dostal som otázku, ako môžeme túto slobodu získať? Stále sa aikidó učím, preto si netrúfam na vyčerpávajúcu odpoveď. Ale môžem porozprávať o svojich skúsenostiach a o tom, čo som sa doteraz naučil.

V Japonsku je "uvoľnenie ramien" zdôrazňované od dávnych čias v rôznych fyzických a kultúrnych aktivitách. Keď uvažujem nad svojimi skúsenosťami, túto frázu mi hovorili, keď som sa blížil k opaku toho, o čo som sa snažil, aj napriek môjmu tvrdému úsiliu a aj napriek tomu, že sa mi moje cvičenie aikida zdalo dobrým a silným.
Aj keď sa všetci snažíme o čo najlepší výkon, aby sme sa stali silnejšími, aby sme zlepšili sami seba (čo je dobrá vec), tento typ pozornosti prináša so sebou napätie, ktoré brzdí náš pokrok a vedie k opačnému výsledku ako pôvodne chceme.
Z toho vyplýva, že musíme zvážiť vzťah medzi uvedomením si potreby zlepšovať svoje pohyby a správaním, ktoré k takámuto zlepšeniu vedie.

Od detstva sme vychovávaní ako členovia spoločnosti a do dospelosti vstupujeme s rebríčkom hodnôt zodpovedajúcim našej spoločnosti. Avšak koncepty ako dobro a zlo, sila alebo krása sa menia v závislosti od kultúry či obdobia, aj keď nám sa zdajú všeobecne platné. Hodnoty, ktoré v súčastnosti vyznávame, zodpovedajú komunite, v ktorej žijeme. Na základe takéhoto rebríčka hodnôt sa snažime prispôsobiť sa mu a niekedy pri tom obmedzíme svoje telo či myseľ. V takom prípade by nám mal niekto povedať frázu "máš príliš veľa sily v ramenách".

K dosihnutiu stavu "slobody tela a mysle" potrebujeme zmeniť vedomie, založené na rebríčku hodnôt našej komunity. Inými slovami, potrebujeme sa znova spýtať sami seba "co je dobré" pri cvičení aikida a tak urobiť krok vpred od rebríčka hodnôt našej spoločnosti, ktorý je tvorený tým "čo by malo byť" a "čo musí byť".

"Harmónia ducha, schopností a tela" znamená, že sa musíme pokúsiť zjednotiť duševné a fyzické pohyby v tréningu. Ale pri cvičení, aj keď sa o to snažíme, telo nás málokedy poslúcha. Telo akoby odporovalo pohybu mysli, zdá sa, akoby s ňou súperilo. Tento pocit vnútornej konfrontácie medzi telom a mysľou som mal vždy vtedy, keď som sa snažil pohybovať vedomý si toho, čo "by som mal robiť" alebo ako "by to malo byť".
Tak som prišiel k poznaniu, že na prekonanie tejto konfrontácie musím zmeniť svoj prístup. V cvičení sa snažím nesledovať silu či dobrý výkon. Naopak, viac sa koncentrujem na prítomný okamih, pričom sa vzdávam sily tak ako je to len možné, uvedomujúc si svoju rovnováhu. Smer svojho nasledujúceho pohybu zisťujem z pohybu partnera a potom sa snažím nastaviť svoje telo do tohto smeru.
Hovorí sa, že pamäť tela je najsilnejšia. Na začiatku sa snažíme pracoveť vedome a pokračovať v tom kým sa úsilie nestane nevedomým. Keď sa dokážeme pohybovať nevedome, môžeme si uvedomovať pohyb vyplývajúci z "harmónie ducha, schopností a tela", ktorá neobsahuje opozíciu medzi telom a mysľou. A zistíme, že nič neobmedzuje náš pohyb.

december 1997


predchádzajúca časť / obsah / nasledujúca časť